Vec Makropulos

S blížiacim sa termínom februárového referenda pribúdajú na rôznych miestach – blogoch, sociálnych sieťach, infoportáloch – príspevky a články zaoberajúce sa referendom. Mnohé z nich pozorne čítam a zaráža ma fakt, ako strašne málo je verejnosť informovaná o problematike, ktorá má byť predmetom referenda a napriek tomu sa mnohí cítia byť povolaní o takejto otázke rozhodovať. Škoda, pretože aj to je odrazom stavu našej spoločnosti. Viac ako referendum by sme potrebovali celospoločenskú debatu na túto tému – ale na odbornej úrovni. Musíme však vychádzať z daného stavu a brať veci také, aké sú. Aj z toho dôvodu, že som si už k tejto téme prečítal naozaj množstvo najrôznejších názorov, som sa rozhodol čo možno najzrozumiteľnejším spôsobom ponúknuť vysvetlenie niektorých pojmov.

1. Homosexualita ako jedna z foriem ľudskej sexuality

V prvom rade – homosexualita nie je ani choroba, ani úchylka, ani deviácia ani nič také, kvôli čomu by bolo potrebné považovať ju za problém. Je to skrátka jedna z foriem ľudskej sexuality. Predstavte si sexualitu ako škálu alebo ako úsečku. Úsečku, ktorá má dva póly, pričom každý z oboch pólov predstavuje krajnú formu sexuality – jeden úplnú heterosexualitu a druhý úplnú homosexualitu. A presne uprostred nech bude bisexualita.

Každý z ľudských tvorov na tejto planéte sa narodí s istou mierou sexuálnej orientácie umiestnenej kdesi na tejto škále. Niekto sa narodí s celkom heterosexuálnym cítením, niekto s celkom homosexuálnym, niekto bisexuálnym. Ale okrem toho ešte existuje obrovské množstvo variácií – v zmysle intenzity prežívania sexuálneho pudu – napríklad ako bisexuál v zmysle intenzívnejšej heterosexuálnej orientácie alebo naopak. Možností je naozaj veľa.

Ktorá z uvedených sexuálnych orientácií je tá najsprávnejšia? Argumentácia, že z hľadiska zachovania ľudského rodu sa javí ako jediná možnosť heterosexuálny variant, sa môže zdať logická. Ale naozaj sme v 21. storočí odkázaní význam a zmysel párového spolužitia zúžiť iba na plodenie detí a zachovanie rodu? Prečo sa skrátka v našom ľudskom chápaní nedokážeme posunúť inam? Byť tolerantnejší a chápavejší k potrebám iných ľudí? Spolužitie ľudí rovnakého pohlavia nijako nemôže ovplyvniť spolužitie iných dvojíc opačného pohlavia. Tak prečo okolo toho robiť toľko kriku a hystérie?

2. Heterosexualita, homosexualita, bisexualita vs. pedofília atď.

V diskusiách veľmi často zaznieva – najmä od zástancov referenda – argument, že ak sa povolia práva gayom a lesbám, čoskoro začnú po svojich právach volať pedofili. Takto argumentujúcim však chýbajú informácie o tom, aký je rozdiel medzi homosexualitou a pedofíliou. Odpoveď možno nájsť – okrem iného – aj v jazykovej skladbe týchto slov. Kým na označenie všetkých foriem sexuality (a tým myslím sexuality, ktorá je vo svojich prejavoch a prežívaní prirodzená a – ak teda chcete – „normálna“) používa odborná literatúra príponu „ita„, na pomenovanie úchyliek a nežiaducich foriem sexuálneho správania sa používa prípona „fília„. Aj preto sa heterosexualita, homosexualita a bisexualita považujú za rozličné formy sexuality, všetky sú normálne a prirodzené. Žiadna z týchto variácií jeho nositeľa neobmedzuje v jeho prežívaní, učení, schopnostiach, v jeho profesijnej oblasti. Je to skrátka úplne normálne. Ako som už uviedol – všetky úchylky a deviácie sú označované príponou „fília“ – teda pedofília, zoofília, nekrofília a ďalšie. Ako úchylky a jednoznačne nežiaduce deviácie bývajú označované preto, lebo sa jedná o ukájanie sexuálneho pudu objektom, ktorý nemôže alebo nie je schopný dať na vykonanie sexuálneho aktu súhlasný prejav. A práve kvôli tomu sú tieto „fílie“ nebezpečným a nežiadúcim spoločenským javom. Heterosexuálny, homosexuálny alebo bisexuálny sexuálny akt je prejavom súhlasnej vôle dvoch ľudí, preto tam nie je čo riešiť (samozrejme odhliadnuc od násilných činov, ktoré sú v každom prípade definované ako nedobrovoľné). Nedávajme preto, prosím, do jedného vreca homosexualitu s pedofíliou alebo inou deviáciou.

3. Referendum ako základný nástroj demokracie

Myslím si, že každý demokraticky zmýšľajúci človek považuje referendum za nástroj, ktorým možno naozaj spoľahlivo zistiť väčšinový názor a vôľu spoločnosti. Je skvelé, že takýto nástroj existuje. V prípade februárového referenda to však má jeden háčik. Čo háčik – hák! Predmetom referenda by totiž nikdy nemali byť práva iných ľudí. A februárové referendum k právam iných ľudí jednoznačne smeruje. Otázky sú síce formulované tak, aby vzbudili dojem, že to tak nie je, na stránkach AZR sa však priamo uvádza, že „zmena v ústave nestačí“ – za hrozbu považuje AZR aj registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Napriek všeobecne deklarovanej tolerancii voči LGBTI ľuďom je skutočnosť iná.

S prihliadnutím na uvedené sa februárového referenda nezúčastním. Považujem ho za tendenčné, netolerantné a nenávistne orientované. Na druhej strane – rozumiem tomu, ak jeho prívrženci považujú práve referendum za jediný spôsob, ako ochrániť „tradičnú“ rodinu. Z mojich osobných pozorovaní však argumentujú výrazne ideologicky; chýba mi tam práve to logické – prečo a čím ohrozujú iné partnerstvá rodinu a prečo je také nežiaduce priznať spolužitiu párov rovnakého pohlavia rovnaký status, ako manželstvu. To, že na túto otázku dostanem uspokojujúcu odpoveď ešte do termínu konania referenda ani neočakávam. Len sa potom bojím toho, aby raz niekto nevyzbieral 420 000 podpisov na vypísanie referenda o tom, ktorá farba očí je tá pravá, správna – a čo všetko sa neumožní nositeľom inej farby očí. Lebo farbu očí si tiež nevyberáme – podobne ako sexuálnu orientáciu. Ale až taký strach vlastne nemám – oči mám totiž hnedé, ako asi väčšina, nie? 🙂